Dnes konečne trochu snežilo, žiaľ stále nemrzne dostatočne na to, aby sneh zostal snehom a nemenil svoje skupenstvo. Cesty sú teda stále mokré a ľudia stále čakajú na ozajstnú zimnú lyžovačku. Možno sa jej aj dočkajú, hoci rosničky nám predpovedajú teplo. Na toto ročné obdobie a na túto oblasť nezvyčajne teplo. Niektorých skalných to však neodradí od plánovanej dovolenky. Zatiaľ prevažujú Taliani, ktorí si tu užívajú kvázi anonymitu a míňajú svoje výplaty. Musím však podotknúť, že niektorí sa správajú naozaj nemožne. Od začiatku sezóny, čo nie je ešte tak dlho, sme už museli meniť dvere, ktoré rozbili na kúsky, potom, čo sa potužili v neďalekom bare. Jeden z nich stihol pri večeri zaspať za stolom v jedálni, ďalší nevedel trafiť do izby, resp. na svoje poschodie. A to je len zopár maličkostí, čo sa stali za týchto pár dní. Všimla som si, že víno sa tu pije namiesto vody. A potom šup za volant auta. Ale dosť bolo moralizovania.
Takže sezóna sa nám teda rozbehla v plnom prúde aj napriek nepriazni počasia. Ale čo nedokáže počasie, na tom zapracuje človek. Svahy sú teda zjazdné, vďaka snežným delám a technickým službám. Z okna som mohla sledovať, ako makajú celý deň, aby tie kopce, čo mám za oknom, boli aspoň naoko biele.
A hostia sa striedajú: prichádzajú a odchádzajú.
Zatiaľ len pomenej, ale od 23. decembra sa to rozbehne naozaj. Zaplní sa hotel a budeme pracovať, až nás budú nohy bolieť. A mňa aj ústa, keďže na recepcii budem dookola vysvetľovať, aby parkovali len na vyhradenom parkovisku, aby auto preparkovali, aby tu vôbec neparkovali, aby nechodili s lyžami po mramorovej podlahe a neničili ju, aby nerozhadzovali uteráky v saune, aby nestratili chipové karty, a tak ďalej, a tak ďalej. A keď vybavím posledného hosťa, ktorý ten deň pricestuje, začne sa to odznova. A aby toho nebolo málo, čaká ma toto „osvetľovanie“ v štyroch jazykoch.
Ešte si jasne spomínam na leto na Lago di Garda. Tam sa za jeden deň vymenilo 600 hostí. Soboty boli naše nočné mory. Každú sobotu 600 ľudí odišlo a 600 ľudí vstúpilo na chodby hotela. Na začiatku mojej pracovnej kariéry recepčnej som mala problém prepínať v jazykoch. Je dosť namáhavé komunikovať s hosťom po anglicky, keď iný hosť sa na mňa obráti s problémom po nemecky a ja medzitým musím komunikovať s chyžnou po taliansky.
Teda na začiatku som rozprávala síce viacjazyčne, ale spôsobom veľmi špecifickým. Vetu som totiž začala po anglicky a cez nemčinu sa prepracovala k talianskému koncu. Ľudia na mňa pozerali dosť nechápavo, ale dohodli sme sa.
V ďalšej fáze som konečne začala jednotlivé jazyky oddeľovať a pri vysvetľovaní som sa držala konkrétneho jazyka. Teda až do momentu, kým na mňa nezačal niekto hovoriť iným jazykom. Bola som totiž v stave, kedy som odpovedala takým jazykom, akým na mňa dotyčná osoba hovorila.
Moja posledná fáza, a tým aj koniec sezóny, bola poznačená únavou a prebdenými nocami. To sa samozrejme odrazilo aj na spôsobe môjho vyjadrovania. V tomto období som sa síce naozaj naučila prepínať medzi jednotlivými jazykmi, ale nebola som schopná vyprodukovať súvetie. Moje vyjadrovacie prostriedky sa stali stručnejšími, často som sa obmedzila na holú vetu, niekedy dokonca so zamlčaným podmetom.
Ďalším problémom na Gardasee bola práca s overbooking-om. Znamená to, že sa prekročila kapacita izieb a ľudí sme museli posielať do iných hotelov. Žiaľ nielen v okolí, niekedy museli cestovať ďalšie 2 hodiny, aby sa ubytovali niekde úplne inde a strávili dovolenku na mieste, ktoré si vôbec nevybrali.
Tak to bol boj. Človek sa po takom dni cíti vysatý, a čo je najhoršie, aj strašne bezmocný. V takých prípadoch totiž všetka vina padá na hlavu ľudí pracujúcich na front office, a tí, ktorí sú za to naozaj zodpovední, sa schovávajú vzadu a tvária sa pokiaľ možno nenápadne. Aj taká môže byť práca na recepcii. Niekedy sa pýtam, či mi to za to stojí. No vždy, keď už sa chcem pobaliť a odísť, príde zase nejaký lepší deň. Môj život tu by som teda najlepšie vystihla pojmom húsenková dráha. Ráno sa zobudím úplne dole, ale deň ma vynesie hore, kým znova neklesnem späť. Nuž o tom je život.
Ja teraz klesnem do postele, zajtra ma čakajú talianske úrady. O tom tiež niekedy porozprávam.
Zdravím
Komentáre