Pozdravujem Slovensko. Už je to pár dní, čo som zase vyšla do sveta, aby som zbierala skúsenosti, respektíve zarobila istý finančný obnos, ktorý by ma postavil na vlastné nohy. Bývať u rodičov je síce pohodlné, ale s vekom pribúdajú aj nároky na vlastnú existenciu, súkromie atď. A tak, keďže sa mi nepodarilo vyhrať v lotérii, aj keď som sa o to občas pokúšala, musela som sa presunúť za hranice našej republiky. Moja prvá skúsenosť s Talianskom začala ešte v puberte, kedy sme so strednou školou strávili pár dní v známom Bibione, na severe Talianska. Vtedy sme si to užívali úplne inak, a vlastne, všetko bolo iné. Hlavne my, študenti gymnázia, sme sa nachádzali v inej pozícii, v pozícii turistu. Samá zábava, flirtovanie, opaľovanie sa a ničnerobenie.
Odvtedy prešlo niekoľko rokov.
Taliansko vlastne ani nebola moja destinácia, skôr som sa chcela orientovať na nemecky hovoriace krajiny, keď už som študovala tú nemčinu, Konkrétne som si chcela v rámci dobrých susedských vzťahov obzrieť Rakúsko. Ako sa však ukázalo, naše susedské vzťahy nie sú, až na nejaké výnimky, také dobré. Prácu nájsť nebolo ťažké, ťažšie je dohodnúť sa s úradmi. Možno aj kvôli tomu tam tak veľa ľudí pracuje „načierno“.
A keď už som tak hĺbala pri počítačí, nejako som sa preklikala k Taliansku, a k tomu, že pristúpivším krajinám EÚ zrušili pracovné povolenie. A keďže Taliani žijú prevažne z cestovného ruchu, dala som si dva a dva dokopy a hybaj pracovať do hotela. Tvrdá mena sa posype, to bude sveta žiť.
Presun ako taký nebol veľmi zložitý, vlakom som si odskočila do Rakúska, na hraniciach sme chvíľu postáli, aby nám colníci mohli skontrolovať preukazy. Zatiaľ to ešte teda nevyzerá, že sme v únii. Dokonca by som povedala, že slovenskí colníci si vychutnávajú svoju pozíciu. Ale o inom som chcela. Cez Rakúsko som sa dopravila do Bolzana. Celkom pekné mesto, hlavne teraz, keď všade svieti vianočná výzdoba a voňajú pečené jablká. Okrem toho ma na tomto meste priťahuje jeho dvojjazyčnosť. No čo už, lingvistka vo mne sa nezaprie. Všimla som si však, že ľudia v tomto meste preferujú viac nemčinu ako taliančinu.
V každom obchode sa dohodnete skôr po nemecky ako po taliansky. Mne to samozrejme vyhovuje, keďže som nemčinu študovala x-rokov. Avšak sem som prišla kvôli taliančine (okrem iného aj kvôli nej).
Z Bolzana to sem do Val Gardeny trvalo už len slabú hodinku a pol. Dorazila som večer o deviatej, zbitá ako pes s ruksakom a veľkou taškou. Už doma pri balení som pochopila výhodu sezónnej práce v lete. Tričká a krátke nohavice zaberú oveľa menej miesta ako svetre a zimné topánky. No čo už, dala som sa na boj, tak to dobojujem.
Dorazila som teda večer, dokonca som konkrétny hotel našla na prvý krát, a čakalo ma celkom milé privítanie. Majiteľ hotela, spolu so ženou, mi potriasli rukou, ukázali izbu a dali dokonca ešte deň voľna. Tak sa to všetko začalo.
Fortsetzung folgt...
Komentáre
zaujimave