Deň 3.
Môj tretí pracovný deň začal inak ako prvé dva. Predovšetkým preto, že som ráno nevládala prehltnúť produkt vlastných slinných žliaz. A to som sa dala zočkovať proti chrípke. Avšak ani bolesť hrdla ma neodradila od práce. Som proste workoholik. Alebo mamonár? Ráno som sa pozbierala z postele, zabralo to o niekoľko minút viac ako zvyčajne. Príprava do práce mi tiež trvala dlhšie. Isto máte predstavu, aké je ťažké namaľovať si linky na opuchnuté oči. Nielen preto, že sa linka po opuchnutom viečku šmýka, ale hlavne preto, že cez tie viečka nič nevidíte. No nič, nejako som to zvládla, obliekla si bielu košeľu a čierne nohavice (musím reprezentovať) a zbehla som o poschodie nižšie, na recepciu, ktorá mi teraz poskytuje živobytie.
Znenazdajky začalo aj snežiť. To samozrejme priláka do poloprázdneho hotela viac ľudí. Niežeby som mala problém komunikovať s ľuďmi, ale v tomto príprade je to dosť zábavné. To som vlastne ešte nepovedala, že po taliansky až tak dobre neviem. Vzhľadom na tieto okolnosti sú moje odpovede veľmi stručné a nie vždy veľmi výstižné. Na otázku typu: „Je to čierne alebo biele?“ Odpovedám: „Si.“ (áno). A tak sa vlečie deň. Najväčšia panika ma chytá, keď zvoní telefón. Občas s úľavou zistím, že osoba na druhej strane hovorí so mnou po nemecky. Vtedy som nadšením bez seba a vykecávala by som sa do rána bieleho. Konečnie niekto, komu dobre rozumiem a viem odpovedať plnohodnotným súvetím bez rozmýšľania nad gramatikou a bez lovenia slovnej zásoby niekde z hlbokého nevedomia.
Častejšie sa však stáva opak. Väčšinou sú to potenciálni hostia, ktorí by sa radi ubytovali v hoteli. Pravdupovediac, vždy čakám na to osudové slovo disponibilitá, aby som sa pozrela na možnosti ubytovania týchto klientov. Chvalabohu najčastejšie si želajú prísť cez sviatky, to už máme hotel plný, mojou úlohou je teda povedať: „Mrzí ma to, ale máme plno.“ Moja obľúbená veta, myslím, že ju zvládam perfektne. Horší je prípad, kedy máme voľnú izbu a je potrebné vysvetliť koľko stojí, aké zľavy sú možné atď. Ešte aj toto však viac-menej zvládam.
Najväčší problém mi robí konverzácia o možnosti lyžovania v blízkosti. To sa pýtajú tej pravej, pomyslím si a s úsmevom cez zuby odkráčam za šéfom, nech si s nimi pokecá on. Nechcem tým povedať, že som neochotná, ja by som sa s nimi rada porozprávala, no o možnostiach lyžovania v týchto končinách nemám zatiaľ ani páru.
Die Fortsetzung folgt....
Komentáre