Tak-tik, tak-tik, pomaly uniká z nás
duša, čo predtým z iného tela,
radostne vyletela,
aby sa nadýchla.
Tok myšlienok sa napil z čaše,
hlbokej ako samo peklo,
zvnútra sa vyplavilo svetlo,
a rozprúdilo všetky ľudské zmysly,
rozhodilo človeka.
Tak voľnú ruku dávam myšlienkam.
Veďte ma k tomu prameňu sily,
ukážte mi, kde sídli
a dovoľte mi ponoriť do tej studne,
aspoň malíček.
Hoci to nie je všeholiek,
hoci ma neochráni pred nešťastím.
Len sa chcem napiť vody čistej,
z prameňa citu pramenistého.
Dostať tak túžbu do tela,
aby som konečne vedela:
Kde končí naša predstava?
Nad hlavou biela zástava:
Tak rozložíme karty na stôl,
Rozbime všetko na kusy,
Od začiatku sa ísť musí:
Kde písmeno A na počiatku bolo,
A ako Adam? Možno...
Skôr A ako Alfa – vždy koniec veští.
Už pri narodení zovreté pästi,
už pri narodení slzy z očí,
padajú nám po tvári.
A takto sme začali?
Bolesťou, ktorú len čas zhojí,
so strachom, ktorý ľudí spojí,
a líca do červena rozpáli.
Bolo to málo, čo sme narodením dali?
Áno, lebo človeku sa stále málo zdá,
človeku sa stále máli,
a sám seba ani nepozná.
Tak listujeme v slovníku života,
tam S je posledným písmenom.
Záhada, skrytá za podstatným menom,
ktoré sa na ES začína.
Abstraktum, ktorého význam sa na nás
valí ako lavína:
S ako smútok, ktorý spôsobuje,
M ako možnosť, ktorú predstavuje,
R ako rýchlosť, ktorou život beží
Ť ako ťarcha, čo na pleciach nám leží
a ležala po celý čas,
pojem na zavŕšenie našich snáh.
Komentáre