Taliansko, krajina pre Talianov

Deň 5.

Moja kariéra recepčnej sa rozbehla veľmi sľubne. Nakoľko nás pani zima zatiaľ nepoctila svojou návštevou, je aj hostí len zopár. Z toho vyplýva: Niente da fare (nie je čo robiť).

Mám teda toľko času, až neviem, čo s ním. V podstate visím na nete celé dni. Samozrejme tajne. Šéf sa občas mihne v kancelárii a predpokladám, že vidí, čo robím. Nie vždy sa mi totiž podarí minimalizovať okno. Výhodou je, že sa nie veľmi vyzná v PC, a našťastie nerozumie slovensky, to znamená, že mnou vyprodukované nie je schopný prečítať.

Keď už sa tak bavíme o jazykoch, zaujímavé je, že v tomto regióne neprevláda ani nemčina ani taliančina, ale tzv. ladínčina. Až 90 % obyvateľstva rozpráva týmto jazykom. Chce to byť miešanie taliančiny a  rakúskej nemčiny s francúzskym prízvukom. Vraj sa radí medzi románske jazyky a vyučuje sa v škole. Pre lingvistov: Bënunì te Gherdëina (Willkommen in Gröden). Z fonologického/akustického hľadiska má tento jazyk bližšie k nemčine, no v písanej forme sa podobá viac na taliančinu. Toľko jazykové okienko.

Posledných pár dní, ako som už spomínala, sa pokúšam vyliečiť z prechladnutia. Vzhľadom na to som musela navštíviť miestnu lekáreň a tiež supermarket, aby som doplnila zásoby vitamínov. Nikdy sa nevyberajte do mesta v Taliansku medzi dvanástou a treťou hodinou popoludní. Nemá to zmysel, veľa toho nenakúpite. Len ak by ste sa pred nákupmi chceli posilniť v nejakom bare alebo reštaurácii. Tam tie 3 hodinky hravo zabijete.

Cestou do supermarketu som narazila na Škodu Fabia (to by nebolo také prekvapivé), ale EČ Popradu ma trochu zneistilo. Chvíľu som si aj myslela: „No moja, starneš, nevidíš dobre do diaľky.“ ale o pár metrov ďalej som uvidela auto s kežmarskou poznávacou značkou, potom sa mihla Trnava, Bratislava. Neverila som, že sa tu vyskytuje až tak veľa Slovákov. A to tu v podstate väčšina z nich pracuje. Až neskôr som zistila, že len v tomto hoteli sme piati Slováci. No neviem, či na tom našom malom Slovensku vôbec zostali nejakí mladí ľudia. Keďže ich je tak veľa v tejto oblasti, koľko ich musí byť inde. Chápem, že v štatistikách klesá nezamestnanosť na Slovensku, veď všetci mladí odchádzajú za prácou za hranice. A mnohí sa už nevrátia.

Pravdupovediac, ja som na tom podobne. Síce sa na Slovensko rada vraciam, ale mesiac doma mi stačí, aby som zase balila kufre.

Prečo to asi tak je? Snažila som sa to vysvetliť kamarátom, ktorí nechápu, že nebudem tráviť vianočné sviatky doma. Pravdou je, že čím viac cestujem, tým viac zisťujem, čo všetko mi na Slovensku chýba.

Len škoda, že tí, ktorých mám najradšej, si to tu nemôžu užívať so mnou.